Spravil som neuveriteľný krok. Vystúpil som z mojej komfortnej zóny a prijal experiment, ktorý trval 20 dní. 😱
Volám sa Martin a dnes som ukončil môj dvadsaťdenný experiment. Od 29. septembra do 19. októbra som musel venovať každý deň niekomu kompliment. Nezáležalo na tom, či osobu poznám alebo nie, či je to žena, muž, chlapec, či dievča. Podmienkou experimentu taktiež bolo, aby som aspoň polovicu oslovených ľudí nepoznal. Forma oslovovania nebola striktne daná. Aj keď sa môže zdať, že dávať komplimenty písomne je jednoduchšie, oveľa radšej som ich dával osobne. Väčšinu času som oslovoval mojich rovesníkov, ale odvážil som sa osloviť aj pár starších ľudí.
Zo začiatku to bolo pre mňa náročné, som totiž introvertný typ človeka. Avšak napriek všetkým prekážkam, hneď prvý deň som sa odvážil k prvému komplimentu. Pochválil som jednemu fotografovi na Instagrame jeho nové fotky. Bol to zvláštny pocit, aj kvôli tomu, že som ho osobne nepoznal. Povzbudilo ma, keď som videl, že som mu naozaj zlepšil deň a náladu. Najčastejšie som si na ľuďoch všímal osobnosť alebo výzor. Našťastie som stretol aj ľudí, s ktorými som mal spoločné záujmy, ako sú autá a motorky, ktoré boli predmetom pochvaly.
Asi po týždni prišla najväčšia kríza. Stratil som motiváciu rozdávať komplimenty. Cítil som, že to pre mňa ďalej nie je výzvou. Oslovovať cudzích ľudí prestal byť problém a čaro dobrého pocitu sa vytratilo. Vyskytol sa aj ďalší problém. Keď som povedal kompliment môjmu blízkemu, tak bol odmeraný, podozrievavý, nedôveryhodný. Ako keby sa sám seba pýtal: ,, Čo sa mu stalo? Čo chce tým dosiahnúť?´´ Moji blízki nevedeli pochopiť, prečo som si začal všímať ich výzor, oblečenie alebo správanie.
V experimente som vytrval a dokončil čo som začal. 💪🏻 K prekonaniu krízy mi pomohol jeden motorkár, ktorého som stretol na pumpe. Pochválil som mu motorku, on poďakoval, a ako bonus pri odchode z pumpy nechal motor motorky brutálne zaznieť. Zlepšilo mi to náladu, pretože mám veľmi rád motorky, o to viac ako znejú.
Ďalší skvelý zážitok bol, keď som sa pár minút odhodlával napísať spolužiačke, že jej v škole veľmi pristal účes. Odhodlal som sa, a netrpezlivo čakal, čo odpíše. Neskôr mi povedala, že je veľmi rada, že si to niekto všimol. Tým, že má veľmi dlhé vlasy, trvalo celú večnosť, aby vyzerali skvelo.
Aké boli reakcie väčšiny ľudí? Boli zaskočení, nevedeli čo povedať, poďakovali, usmiali sa, alebo kompliment opätovali. Určite sa pýtate, ktorá skupina ľudí vnímala komplimenty najlepšie. Musím povedať, že to boli práve cudzí ľudia. Tým, že ma nepoznali, neprišlo im na tom nič divné, a mal som z toho najlepší pocit. Nemôžem však krivdiť ani mojim blízkym. Predsalen, od blízkych čakáme väčšinou najviac. Takže môžeme mať pocit, že to, čo nám prejavili bolo nedostatočné.
Ako zmenilo týchto dvadsať dní mňa? Som veľmi rád, že sme tento experiment vytvorili a ja som mohol byť jeho súčasťou. Dodal mi veľa odvahy, zlepšil som sa v komunikácii, či už v slovenčine, alebo aj angličtine. Mám pocit, že ľudia okolo mňa sú teraz milší, a zároveň neberú všetko tak vážne.
Na záver by som rád vyzval aj vás. Rozdávajte viac komplimentov. Sami sebe, svojim blízkym, kamarátom, ale aj okoloidúcim ľuďom. Ani si nedokážete predstaviť, ako pre nás maličkosť, dokáže niekomu zlepšiť deň a náladu. Odporúčam, aby ste si to všetci skúsili aspoň raz do týždňa. 🙍🏻♀️🙎🏼
