„Ať mír dál zústává s touto krajinou… zloba, závisť, zášť, strach a svár… ty ať pominou, ať pominou…“
-Marta Kubišová, Motlitba pro Martu
Slová tejto skladby sprevádzali jednu z najdôležitejších udalostí v dejinách našej krajiny. Táto pieseň sa niesla ulicami každého mesta v Čechách i na Slovensku. Boli to slová, ktoré každému občanovi bývalého Československa, dodávali silu bojovať. Bojovať za to, aby sme žili slobodne.
17. novembra sa viac ako 30 rokov oslavuje Deň boja za slobodu a solidaritu alebo tzv. Deň študentstva. Prečo práve tento deň?
17. novembra 1989 bola v Československu povolená demonštrácia pri príležitosti 50. výročia smrti Jána Opletala a zatvorenia pražských vysokých škôl v roku 1939. Tejto demonštrácie sa v iba Prahe zúčastnilo viac ako 15 000 ľudí a ďalšie tisíce sa zišli v ďalších mestách v Československu. Každý účastník týchto demonštrácii tušil, že v stávke je veľa. Každý jeden prichádzal na námestia s tým, že komunistického režimu bolo dosť a toto je príležitosť ako veci zmeniť. Prevrat a zvrhnutie komunistického režimu sa už predsa udiali v Nemecku, pádom Berlínskeho múru, taktiež aj v Poľsku. Na rad prišlo Československo.
Všetko prebiehalo slušne a pokojne. No po ukončení oficiálnej časti demonštrácie v Prahe, ľudia neodišli domov. Ostali na námestiach, aby ukázali že už viac nemajú strach, bojovať za to, ako chcú žiť. To bol moment, ktorý zmenil naše dejiny. Moment, kedy Československo pocítilo že sloboda je blízko.
Dav sa pomaly presúval ulicami smerom k Národnému divadlu, polícia a vojenské jednotky dostali rozkaz zakročiť a rozohnať zástup ľudí za každú cenu. Študenti im začali dávať pred nohy kvety a zapaľovali sa sviečky. Všetci čakali čo sa stane. Nakoniec protestujúcich postrehli len rany obuškov. Zranených bolo viac ako 568 ľudí, jeden zostal dokonca ležať nehybne na zemi. Komunistom došlo, že je to začiatok ich konca v Československu. Udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie. Informácie sa šírili rýchlosťou svetla. Behom pár hodín, vedeli všetky okolité krajiny, čo sa v Prahe 17. novembra stalo. Udalosti v našom Československu sa stali hlavnou témou všetkých správ a tlače.
To, že sa podarilo zvrhnúť režim a vybojovať (aj nám) slobodu, nebola práca jednej demonštrácie, To najdôležitejšie sa udialo práve po tejto demonštrácii. Študenti, herci, profesori aj pracovná trieda sa spojili, pretože pochopili, že jedine ak budú spolupracovať, vyhrajú. Prvý krok spravili divadlá. Zrušili svoje predstavenia na neurčito a priestory divadiel ponúkli na stretávanie sa protestujúcim. Na školách sa prerušilo vyučovanie, v prácach sa nepracovalo. Začalo sa stávkovať. Ľudia sa prestali báť, začali diskutovať. Zakladali sa nové politické strany. Všetci boli odhodlaní vyhrať, aj keď vedeli že to bude dlhá a náročná cesta.
Ako všetci teraz vieme, tento boj sa skončil úspešne. Pár dní po 17. novembri vznikli nové politické strany, spísali sa požiadavky občanov, zvolil sa nový prezident, vznikla nová vláda, otvorili sa hranice, politický väzni boli prepustení. Prišla vytúžená sloboda.
Sloboda, ktorá ale znamená hlavne zodpovednosť.
Zodpovednosť, na ktorej musíme pracovať každý deň dodnes. Pred viac ako 30-timi rokmi nám bolo ukázané, že dobro vždy zvíťazí nad zlom. Že všetko zlé sa raz skončí, len je potrebné vytrvať a bojovať.
