Je 17. november 1989. Atmosféra by sa dala krájať. Celý deň sa najmä študenti, ale aj rôzni odporcovia komunistického režimu pripravujú na tzv. povolenú demonštráciu pri príležitosti 50. výročia smrti Jána Opletala a zatvorenia pražských vysokých škôl v roku 1939. Zúčastnilo sa jej viac ako 15000 ľudí. Každý v kútiku duše dúfal, že je to ten deň, kedy sa niečo zmení. Kedy porazia režim, ktorý im každý deň strpčuje život. Niesli sa štátne zástavy, spievala sa hymna, skandovali sa požiadavky na zmeny v režime. Pochod sa pomaly presúval celou Prahou a po dvoch hodinách bola oficiálne povolená časť ukončená. Lenže, nikto neodišiel. Dav sa nerozpustil. Každý bol odhodlaný bojovať za zmenu, aj keď bola vonku obrovská zima. Tým, ktorí sa dostali až k Národnému divadlu skrížili cestu špeciálne jednotky, ktoré mali za úlohu rozhnať dav za každú cenu. Študenti im začali dávať pred nohy kvety, zapaľovali sa sviečky. No nakoniec ich postrehli len rany obuškov. Zranených bolo okolo 568 ľudí, jeden zostal dokonca ležať nehybne na zemi. To bol ten moment, kedy každý človek pochopil, že toto už komunisti prehnali.
Udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie. Informácie sa šírili rýchlosťou svetla, predstavenia v divadlách sa v ten večer nedohrali. Neodohrali sa ani najbližší týždeň. Všetci sa zhodli na tom, že toto už režimu prejsť nemôže. Začali tzv. „stávkovať“. Divadlá nehrali, na školách sa neučilo, v prácach sa nepracovalo. Ľudia sa začali stretávať v práci, na ulici a diskutovali. Zakladali sa nové politické strany. Všetci boli odhodlaní ich tentokrát poraziť. Bola to dlhá a náročná cesta, ktorá ale skončila úspešne. Vláda spadla, prezidenta odvolali, otvorili sa hranice, zložila sa nová vláda, nastúpil nový prezident, politickí väzni boli prepustení.
A prečo sa to nakoniec podarilo?
Pretože ľudia, hlavne študenti, verili, že to dokážu. Mali odhodlanie, nádej ale taktiež už mali po krk toho, že sa nemôžu slobodne rozprávať, počúvať to, čo chcú a ísť kam chcú. Študenti boli tí, ktorých sa to bytostne dotýkalo, pretože sa nemohli rozvíjať tak, ako chceli. Nechceli už takto žiť a verili, že keď sa spoja, dokážu obrovské veci, ktoré ovplyvnia celú spoločnosti nielen ich generácie, ale aj mnoho budúcich generácii. A za to by sme im mali byť nesmierne vďační, pretože ak by nebolo ich odhodlania a nebojácnosti, nežili by sme tak, ako žijeme teraz. Nemohli by sme ísť kam chceme, nemohli by sme počúvať čo chceme, dokonca ani navštevovať divadelné predstavenie aké chceme, nemali by sme taký prísun informácii, dokonca by sme nemali ani taký prehľad o udalostiach vo svete,pretože každá pravda by bola jednoducho poupravená. Žili by sme ako v sklenej guli.
Tento rok je to 30 rokov, odkedy žijeme v slobode.
Je to 30 rokov, odkedy ľudia dokázali to, že keď sa masa ľudí, ktorí majú spoločný cieľ spoja, nič ich nezastaví. Dokázali, že za dobro sa oplatí bojovať.Ak by tam stál niekto sám, rýchlo by ho zvrhli a možno aj zavreli, ale celý národ zatvoriť nemohli. A to je na tom nesmierne obdivuhodné.
Preto organizujeme Deň študentstva v Novejši, pretože sa týmto chceme poďakovať všetkým, ktorí vtedy v stáli na námestiach. Tento deň by bez nich nemohol byť a my dúfame, že všetkých, ktorí prídu inšpirujeme k tomu, aby pracovali a posúvali sa vpred a hlavne sa nevzdávali, aby verili že všetko je možné.
